Podarilo sa mi vyhrabať rozhovor z novembra 2009, keď sa mi, mladému a blbému, naskytla príležitosť porozprávať sa s Janom Krylom.
Boli ste v rodine vedení k viere v Boha?
U nás sa to riešilo trošičku inak. U nás nikdy nebolo povedané, ty musíš chodiť do kostola, ty musíš byť veriaci. Mali sme svojím spôsobom doma demokratickú rodinu. Mňa to oslovilo a zistil som potom v neskorších rokoch, že to moje cirkevno je spojené s osobnosťou kňaza. Ten kňaz bol kamarát môjho otca, tiež jeden z bibliofilov. Ten človiečik mi, alebo možno aj ďalším, odovzdal otázku toho cirkevna tak, že som ako dieťa tomu celkom prepadol a fandil. Dokonca som bol dva roky miništrantom v Kroměřízi. Keď som sa potom presťahoval (boli sme všetci nútení sa presťahovať do Nového Jičína), cítil som, že ten nový kňaz je niečo úplne iného. Bol členom organizácie, ktorá posluhovala komunistickému režimu, tí boli tolerovaní, mnohí z nich boli donášači a podobne. Tak som zistil, že katolícku cirkev v takomto prevedení nemusím. Som človek veriaci, verím tomu, že tu je sila, nech ju nazveme akokoľvek, ktorá riadi kroky tohoto sveta a tejto spoločnosti. Teda to sú veci, o ktorých som ja presvedčený a už k tej mojej viere ja nepotrebujem chodiť a kľačať a modliť sa a spievať s nimi ako moslimovia päťkrát za deň kľakajú… Toto ja nepotrebujem. Som veriaci človek.
A brat Karel? Ako on prežíval vieru?
Karel bol ďaleko viac založený, ale mal rovnaké predpoklady a rovnaké myšlienky ako ja. Karel bol viac veriaci, v tom vnútornom aj v tom vonkajšom, že potreboval navštevovať aj tie kostoly a všetko ostatné. Ja ich mám tiež rád, ale z hľadiska skôr toho kultúrneho, pretože vlastne 99% kultúrnej histórie je cez cirkev, ktorá to sponzorovala a dotovala. Karel, keď bol v exile v Nemecku, sa spriatelil s Anastázom Opaskom, ktorý tiež bol odídený z Československa a pôsobil v Rohre. Tento opát ho oddával prvý raz a ostali priateľmi, Anastáz sa mu stal druhým otcom v exile a Karel bol veľmi založený katolícky. Dokonca viem, že keď sa dostal do kostola, tak s nimi spieval, kdežto ja už to všetko neviem. Ale v tých deviatich – desiatich rokoch som vedel celú latinskú omšu spamäti. Len to, že som tam chodil a cinkal tými zvonkami, mi to celé do hlavy vliezlo samotné. V Kroměřízi sa celebrovala omša v latine.
Ako rodina ste po nástupe komunizmu boli dosť na cestách – považujete za svoj domov skôr Kroměříz alebo Nový Jičín?
Ako rodina ste po nástupe komunizmu boli dosť na cestách – považujete za svoj domov skôr Kroměříz alebo Nový Jičín?
Ja som do svojich desiatich rokov bol v Kroměřízi a nikdy som tú Kroměříz neopustil, že by som na ňu zanevrel, trebárs ako na ňu zanevrela moja sestra alebo aj Karel. Na druhej strane ani sestra ani brat necítili dohromady nič moc ani k Novému Jičínu, pretože sestra odtiaľ odišla po troch mesiacoch, keď mala štrnásť do Bechyne a po roku šiel na strednú školu i Karel a vlastne už sa do toho Nového Jičína ani nevrátili, kdežto ja som tam ostal celý život. Naviac, štyri roky som býval, plus dva roky vojny, v Podbořanoch, takže pre mňa je domov i tam. Je odtiaľ moja žena, má tam tiež súrodencov a rodinu. Po štyroch rokoch sme sa vrátili, pretože po tridsiatich rokoch manželstva už nenašla spoločnú reč so svojimi spolužiakmi, žili iný život za iných podmienok, za iných okolností.
Ako ste v rodine prežívali príchod komunizmu a rozbitie vášho rodinného podniku – tlačiarne?
Moji rodičia určite strašne tragicky, obaja boli na srdce, maminka nakoniec na ten tretí, či štvrtý infarkt v poradí zomrela. Archív v podstate zostal u mňa, lebo po otcovej smrti to prevzala ona. Takže kedykoľvek sa dostali k tým krásnym veciam, trebárs obrázky od Cyrila Boudu, alebo Maxa Švabinského, boli tam tlače, originálne písma Menhartove, tlačili u nás Petr Bezruč, bratia Čapkovci, František Halas, Zahradníček a takéto kapacity českej kultúry, tiež mali Kukučínovu nadáciu, tlačili Kukučín deťom, to mám všetko doma. A kedykoľvek sa rodičia dostali k týmto veciam, sme ich kriesili, už sa potom do toho ani moc nehrabali. Skôr ako deti sme sa do toho hrabali, pretože otec tlačil aj súkromnú tlač, ktorá určite nebola cirkevne ladená. 43 vybraných pesničiek od Lopeníka a Javorinu – a susede, susede, zabite tu svini – je tá najnežnejšia pre deti:-) Inak sú to všetko také tie ľudovky a my sme do toho hrábli:-)
A čo vaše okolie? Bolo skôr komunistom naklonené?
Naša rodina nikdy nemala veľa priateľov. Ani Karel, ani ja, ani sestra sme nikdy nemali taký ten okruh priateľov, že by sme si chodili vždycky do krčmy si pokecať. Vždycky sme boli skôr individuality a od detstva, tým, že som o tri roky mladší než brat a o štyri než sestra, som sa musel dostať na ich úroveň duševne, myšlienkovo. Preto som so svojimi vrstevníkmi moc reči nemal. Nemám priateľov veľa a nikdy som ich nemal. Okolo nás, pochopiteľne, boli ľudia, s ktorými sme sa zdravili, vedeli sme, kto sú, ale boli medzi nimi tiež takí, ktorí boli uličnými dôverníkmi, ktorí chodili a schvaľovali…
Ako vo vás začal klíčiť ten odpor k režimu? Kedy?
Ako vo vás začal klíčiť ten odpor k režimu? Kedy?
Karel mal šesť rokov, keď nám rozbili tlačiareň. Vtedy, ako dieťa, sa rozplakal a otec mu povedal – Nerev, chlapi neplačú – čo je, samozrejme, nezmysel, ale toto v Karlovi ostalo. Pretože bol vždy strašne tvrdohlavý človek, ja som iný, som viac reznutý mamou, bol som manipulovateľnejší, ale brat bol vždy baran, vždy šiel hlavou proti múru. Takže keď si súdružka učiteľka priala, aby mala stopercentnú účasť detí v pionieri, Karel povedal, že je skaut a že do žiadneho pioniera nejde. A pretože mal meter päťdesiat osem, súdružka učiteľka poverila najväčšieho a najsilnejšieho chlapca z triedy aby mu dohovoril. Ten mu dohovoril tak, že ho skopal zo schodov. A brat aj tak do toho pioniera nevstúpil. A takým ostal celý život. Nikdy z tej svojej cesty neuhol. A keď po roku 89 ponúkol Havlovi svoje služby, Havel ho vypoklonkoval, že aby radšej šiel a hral.
Ako vaša rodina prežívala jeho odchod?
On už v lete 69 dostal možnosť vycestovať do Nórska na pozvanie nejakého študentského zväzu. My sme už vtedy čakali, že tam ostane, že už to tu začína byť normalizované, že už ho tu asi dlho spievať nenechajú. Ale brat vtedy celkom kľudne prišiel, dokonca vtedy šiel do Bratislavy spievať na festival Bratislavská lýra, kde spieval “ Rudý kohout na obzoře roztahuje spáry“ a tak ďalej, samozrejme, že sa Husák toho v najbližšom prejave dotkol, že si niektorí dovolujú prirovnania, že si niektorí súdruhovia dovoľujú a také tie kecy. My sme čakali, že ho zavrú. Vtedy ale mocní dávali aj dve príležitosti ľuďom, ktorí boli nezmieriteľní s týmto režimom, s tou porobou, aby sami opustili vlasť – nakoniec ich bolo viac než 70 tisíc. A tak aj brat dostal druhú možnosť, 9.9. vycestoval do Západného Nemecka a keď sa mal za týždeň z toho festivalu vrátiť, zistil, že sa zavreli hranice a že nemá šancu. Má. Že ho zavrú a bude niekde v Jáchymove. My sme si najskôr ani nevolali – než sa zaistil telefón, to vtedy trvalo aj desať rokov. A tak sme to niesli ťažko a otec už bol v tej dobe 10 rokov na invalidnom dôchodku a mal nádor na mozgu. Tým, ako sedel každý deň pri tej gramoskrini, ako ladil tú Slobodnú Európu, tú hlavu mal opretú o to, oni to rušili a tak sa mu ten nádor dal do pohybu a v tom sedemdesiatom prvom umrel. Karla nepustili ani otcovi na pohreb. Teda nebolo to jednoduché, samozrejme, vždy mi hovoria – čo na to hovoríš, že Ťa nechal brat v štichu a ja na to – mňa!? mňa v štichu nenechal, od jeho štrnástich, keď šiel na školu, sme sa stretávali cez prázdniny alebo voľná. Prečo chcete, aby som naňho pľul, on mi nič neurobil a to, že sa to nepozdáva vášmu režimu, je váš problém, nie môj.
Ešte sa vrátime k Havlovmu: „Jdi a zpívej“. Ako to znášal?
Povedal to v piesni Demokracia.
Takže ten král Václav bol slávny dramatik? Lebo ich bolo viac ;-)
Áno, šlo o Havla.
Ešte sa dotknem Landu – čo hovoríte na to, že reprodukuje Karlove piesne? Prípadne na iných muzikantov…
Poviem to tak… Daň z toho, že sa tak často hrá Landa, ktorý posúva tie Karlove veci, väčšina ľudí z mladej generácie má konečne možnosť sa k tým karlovkám dostať, to je tá daň. Mne sa to nepáči, ale trebárs cez to, že sa to hrá sa k tomu vôbec dostanú a sami nájdu v sebe túžbu spoznať, čo ten Karel napísal ďalšieho. A tiež keby sa aspoň naučil poriadne ten text a frázovanie – tento spevák (skupina Krylovci, vynikajúce podanie kryloviek pôvodne gospelovou kapelou Krédo – pozn. autora.) to aspoň spieva presne a ľudia si to s ním môžu zaspievať, aj keď to tiež nie je moja krvná skupina.
Nemám rád, keď Karla spievajú eštebáci a fašisti.
Poviem to tak… Daň z toho, že sa tak často hrá Landa, ktorý posúva tie Karlove veci, väčšina ľudí z mladej generácie má konečne možnosť sa k tým karlovkám dostať, to je tá daň. Mne sa to nepáči, ale trebárs cez to, že sa to hrá sa k tomu vôbec dostanú a sami nájdu v sebe túžbu spoznať, čo ten Karel napísal ďalšieho. A tiež keby sa aspoň naučil poriadne ten text a frázovanie – tento spevák (skupina Krylovci, vynikajúce podanie kryloviek pôvodne gospelovou kapelou Krédo – pozn. autora.) to aspoň spieva presne a ľudia si to s ním môžu zaspievať, aj keď to tiež nie je moja krvná skupina.
Nemám rád, keď Karla spievajú eštebáci a fašisti.
Na záver – myslíte, že ešte príde taký „listopad“?
Myslím, že hej, oni sa tie veci už pomaly začínajú ukazovať, u nás bola aféra s vajíčkami, hovoria, že to organizovala ODS, ale to boli normálne naštvaní mladí ľudia. Mladí sú drzí a energickí, preto sa v ich spoločnosti cítim tak dobre. Minule som v Banskej Bystrici dostal „standing ovation“.
Ja som zas počul, že tam jedna naša ministerka bola nedávno vypískaná, tiež vraj spomínala, že tí študenti sú drzí:-) Ďakujem za príjemný rozhovor, snáď ešte nabudúce.
