Jan Kryl: Vždycky sme boli skôr individuality

Podarilo sa mi vyhrabať rozhovor z novembra 2009, keď sa mi, mladému a blbému, naskytla príležitosť porozprávať sa s Janom Krylom. 

Boli ste v rodine vedení k viere v Boha?

U nás sa to riešilo trošičku inak. U nás nikdy nebolo povedané, ty musíš chodiť do kostola, ty musíš byť veriaci. Mali sme svojím spôsobom doma demokratickú rodinu. Mňa to oslovilo a zistil som potom v neskorších rokoch, že to moje cirkevno je spojené s osobnosťou kňaza. Ten kňaz bol kamarát môjho otca, tiež jeden z bibliofilov. Ten človiečik mi, alebo možno aj ďalším, odovzdal otázku toho cirkevna tak, že som ako dieťa tomu celkom prepadol a fandil. Dokonca som bol dva roky miništrantom v Kroměřízi. Keď som sa potom presťahoval (boli sme všetci nútení sa presťahovať  do Nového Jičína), cítil som, že ten nový kňaz je niečo úplne iného. Bol členom organizácie, ktorá posluhovala komunistickému režimu, tí boli tolerovaní, mnohí z nich boli donášači a podobne. Tak som zistil, že katolícku cirkev v takomto prevedení nemusím. Som človek veriaci, verím tomu, že tu je sila, nech ju nazveme akokoľvek, ktorá riadi kroky tohoto sveta a tejto spoločnosti. Teda to sú veci, o ktorých som ja presvedčený a už k tej mojej viere ja nepotrebujem chodiť a kľačať a modliť sa a spievať s nimi ako moslimovia päťkrát za deň kľakajú… Toto ja nepotrebujem. Som veriaci človek.

A brat Karel? Ako on prežíval vieru?

Karel bol ďaleko viac založený, ale mal rovnaké predpoklady a rovnaké myšlienky ako ja. Karel bol viac veriaci, v tom vnútornom aj v tom vonkajšom, že potreboval navštevovať aj tie kostoly a všetko ostatné. Ja ich mám tiež rád, ale z hľadiska skôr toho kultúrneho, pretože vlastne 99% kultúrnej histórie je cez cirkev, ktorá to sponzorovala a dotovala. Karel, keď bol v exile v Nemecku, sa spriatelil s Anastázom Opaskom, ktorý tiež bol odídený z Československa a pôsobil v Rohre. Tento opát ho oddával prvý raz a ostali priateľmi, Anastáz sa mu stal druhým otcom v exile a Karel bol veľmi založený katolícky. Dokonca viem, že keď sa dostal do kostola, tak s nimi spieval, kdežto ja už to všetko neviem. Ale v tých deviatich – desiatich rokoch som vedel celú latinskú omšu spamäti. Len to, že som tam chodil a cinkal tými zvonkami, mi to celé do hlavy vliezlo samotné. V Kroměřízi sa celebrovala omša v latine.

Ako rodina ste po nástupe komunizmu boli dosť na cestách – považujete za svoj domov skôr Kroměříz alebo Nový Jičín?

Ja som do svojich desiatich rokov bol v Kroměřízi a nikdy som tú Kroměříz neopustil, že by som na ňu zanevrel, trebárs ako na ňu zanevrela moja sestra alebo aj Karel. Na druhej strane ani sestra ani brat necítili dohromady nič moc ani k Novému Jičínu, pretože sestra odtiaľ odišla po troch mesiacoch, keď mala štrnásť do Bechyne a po roku šiel na strednú školu i Karel a vlastne už sa do toho Nového Jičína ani nevrátili, kdežto ja som tam ostal celý život. Naviac, štyri roky som býval, plus dva roky vojny, v Podbořanoch, takže pre mňa je domov i tam. Je odtiaľ moja žena, má tam tiež súrodencov a rodinu. Po štyroch rokoch sme sa vrátili, pretože po tridsiatich rokoch manželstva už nenašla spoločnú reč so svojimi spolužiakmi, žili iný život za iných podmienok, za iných okolností.

Ako ste v rodine prežívali príchod komunizmu a rozbitie vášho rodinného podniku – tlačiarne?

Moji rodičia určite strašne tragicky, obaja boli na srdce, maminka nakoniec na ten tretí, či štvrtý infarkt v poradí zomrela. Archív v podstate zostal u mňa, lebo po otcovej smrti to prevzala ona. Takže kedykoľvek sa dostali k tým krásnym veciam, trebárs obrázky od Cyrila Boudu, alebo Maxa Švabinského, boli tam tlače, originálne písma Menhartove, tlačili u nás Petr Bezruč, bratia Čapkovci, František Halas, Zahradníček a takéto kapacity českej kultúry, tiež mali Kukučínovu nadáciu, tlačili Kukučín deťom, to mám všetko doma. A kedykoľvek sa rodičia dostali k týmto veciam, sme ich kriesili, už sa potom do toho ani moc nehrabali. Skôr ako deti sme sa do toho hrabali, pretože otec tlačil aj súkromnú tlač, ktorá určite nebola cirkevne ladená. 43 vybraných pesničiek od Lopeníka a Javorinu – a susede, susede, zabite tu svini – je tá najnežnejšia pre deti:-) Inak sú to všetko také tie ľudovky a my sme do toho hrábli:-)

A čo vaše okolie? Bolo skôr komunistom naklonené?

Naša rodina nikdy nemala veľa priateľov. Ani Karel, ani ja, ani sestra sme nikdy nemali taký ten okruh priateľov, že by sme si chodili vždycky do krčmy si pokecať. Vždycky sme boli skôr individuality a od detstva, tým, že som o tri roky mladší než brat a o štyri než sestra, som sa musel dostať na ich úroveň duševne, myšlienkovo. Preto som so svojimi vrstevníkmi moc reči nemal. Nemám priateľov veľa a nikdy som ich nemal. Okolo nás, pochopiteľne, boli ľudia, s ktorými sme sa zdravili, vedeli sme, kto sú, ale boli medzi nimi tiež takí, ktorí boli uličnými dôverníkmi, ktorí chodili a schvaľovali…

Ako vo vás začal klíčiť ten odpor k režimu? Kedy?

Karel mal šesť rokov, keď nám rozbili tlačiareň. Vtedy, ako dieťa, sa rozplakal a otec mu povedal – Nerev, chlapi neplačú – čo je, samozrejme, nezmysel, ale toto v Karlovi ostalo. Pretože bol vždy strašne tvrdohlavý človek, ja som iný, som viac reznutý mamou, bol som manipulovateľnejší, ale brat bol vždy baran, vždy šiel hlavou proti múru. Takže keď si súdružka učiteľka priala, aby mala stopercentnú účasť detí v pionieri, Karel povedal, že je skaut a že do žiadneho pioniera nejde. A pretože mal meter päťdesiat osem, súdružka učiteľka poverila najväčšieho a najsilnejšieho chlapca z triedy aby mu dohovoril. Ten mu dohovoril tak, že ho skopal zo schodov. A brat aj tak do toho pioniera nevstúpil. A takým ostal celý život. Nikdy z tej svojej cesty neuhol. A keď po roku 89 ponúkol Havlovi svoje služby, Havel ho vypoklonkoval, že aby radšej šiel a hral.

Ako vaša rodina prežívala jeho odchod?

On už v lete 69 dostal možnosť vycestovať do Nórska na pozvanie nejakého študentského zväzu. My sme už vtedy čakali, že tam ostane, že už to tu začína byť normalizované, že už ho tu asi dlho spievať nenechajú. Ale brat vtedy celkom kľudne prišiel, dokonca vtedy šiel do Bratislavy spievať na festival Bratislavská lýra, kde spieval “ Rudý kohout na obzoře roztahuje spáry“ a tak ďalej, samozrejme, že sa Husák toho v najbližšom prejave dotkol, že si niektorí dovolujú prirovnania, že si niektorí súdruhovia dovoľujú a také tie kecy. My sme čakali, že ho zavrú. Vtedy ale mocní dávali aj dve príležitosti ľuďom, ktorí boli nezmieriteľní s týmto režimom, s tou porobou, aby sami opustili vlasť – nakoniec ich bolo viac než 70 tisíc. A tak aj brat dostal druhú možnosť, 9.9. vycestoval do Západného Nemecka a keď sa mal za týždeň z toho festivalu vrátiť, zistil, že sa zavreli hranice a že nemá šancu. Má. Že ho zavrú a bude niekde v Jáchymove. My sme si najskôr ani nevolali – než sa zaistil telefón, to vtedy trvalo aj desať rokov. A tak sme to niesli ťažko a otec už bol v tej dobe 10 rokov na invalidnom dôchodku a mal nádor na mozgu. Tým, ako sedel každý deň pri tej gramoskrini, ako ladil tú Slobodnú Európu, tú hlavu mal opretú o to, oni to rušili a tak sa mu ten nádor dal do pohybu a v tom sedemdesiatom prvom umrel. Karla nepustili ani otcovi na pohreb. Teda nebolo to jednoduché, samozrejme, vždy mi hovoria – čo na to hovoríš, že Ťa nechal brat v štichu a ja na to – mňa!? mňa v štichu nenechal, od jeho štrnástich, keď šiel na školu, sme sa stretávali cez prázdniny alebo voľná. Prečo chcete, aby som naňho pľul, on mi nič neurobil a to, že sa to nepozdáva vášmu režimu, je váš problém, nie môj.

Ešte sa vrátime k Havlovmu: „Jdi a zpívej“. Ako to znášal?

Povedal to v piesni Demokracia.

Takže ten král Václav bol slávny dramatik? Lebo ich bolo viac ;-)

Áno, šlo o Havla.

Ešte sa dotknem Landu – čo hovoríte na to, že reprodukuje Karlove piesne? Prípadne na iných muzikantov…
Poviem to tak… Daň z toho, že sa tak často hrá Landa, ktorý posúva tie Karlove veci, väčšina ľudí z mladej generácie má konečne možnosť sa k tým karlovkám dostať, to je tá daň. Mne sa to nepáči, ale trebárs cez to, že sa to hrá sa k tomu vôbec dostanú a sami nájdu v sebe túžbu spoznať, čo ten Karel napísal ďalšieho. A tiež keby sa aspoň naučil poriadne ten text a frázovanie – tento spevák (skupina Krylovci, vynikajúce podanie kryloviek pôvodne gospelovou kapelou Krédo – pozn. autora.) to aspoň spieva presne a ľudia si to s ním môžu zaspievať, aj keď to tiež nie je moja krvná skupina.
Nemám rád, keď Karla spievajú eštebáci a fašisti.

Na záver – myslíte, že ešte príde taký „listopad“?

Myslím, že hej, oni sa tie veci už pomaly začínajú ukazovať, u nás bola aféra s vajíčkami, hovoria, že to organizovala ODS, ale to boli normálne naštvaní mladí ľudia. Mladí sú drzí a energickí, preto sa v ich spoločnosti cítim tak dobre. Minule som v Banskej Bystrici dostal „standing ovation“.

Ja som zas počul, že tam jedna naša ministerka bola nedávno vypískaná, tiež vraj spomínala, že tí študenti sú drzí:-) Ďakujem za príjemný rozhovor, snáď ešte nabudúce.

Pomperipossa v Krajine peňazí

Poviem vám rozprávku. Bude o dáme, ktorú budeme volať Pomperipossa. Znie to ako dobre meno pre rozprávkovú bytosť, všakže? Žila v kraji, ktorý budeme nazývať Monismániou.

Pani Pomperipossa milovala svoj kraj plný kopcov, lesov, jazier a zelených čistiniek. Milovala aj ľudí, ktorí v ňom žili. Dokonca aj múdrych mužov, ktorí vládli tomu kraju. Teda aspoň si myslela, že sú múdri a preto ich volila vždy, keď sa v krajine konali voľby. Verila, že práve vďaka ich rozhodnutiam kvitla v ich krajine už štyridsať rokov taká dobrá spoločnosť. Nikto v kraji nemusel byť chudobný, každému sa ušiel kúsok zo spoločného koláča solidarity a Pomperipossa sa radovala, že na jeho pečenie môže svojou časťou prispievať. Ach, ako sladučko ten spoločne upečený koláč voňal!

V Monismánií existovalo niečo, čo sa nazývalo krajné daňové sadzby. Zabezpečovali, že čím viac niekto zarobil, tým viac peňazí odovzdal správcovi dane, takže spoločný koláč solidarity sa dal upiecť väčší. Správca si nebral od nikoho viac ako 80-83%, mal predsa srdce na správnom mieste. Povedal Pomperiposse, že si môže nechať 17-20% zo svojich peňazí a použiť ich, ako len bude chcieť. Pomperipossa bola plná radosti a veselo si poskakovala po ceste svojho života. Mnoho nespokojných ľudí bilo na poplach a nariekalo, že dane sú privysoké. Pomperipossa sa však nikdy nesťažovala a nikto v Monismánií nepočul vzdychy nad príliš vysokými príspevkami na koláč solidarity. Práve naopak, aj naša hrdinka si myslela, že všetko je v poriadku. Aj naďalej preto volila múdrych mužov zakaždým, keď boli v krajine voľby. Mudrci sa potom mohli pretrhnúť vo svojej mravčej práci pre blaho jej drahej Monismánie.

Naša hrdinka Pomperipossa písavala knižky pre deti. Robila to pre radosť a spríjemňovala si tým svoj pozemský život.

„Ktovie“, hovorievala si, „ak sú deti aspoň trochu také detinské ako ja, budú tiež rady čítať o takýchto úžasných dobrodružstvách“.  A deti skutočne chceli. Nie len deti z Monismánie, ale dokonca aj deti z krajín vzdialených na míle a míle ďaleko. Deti na východ aj na západ od jej malebného kraja. Znie to azda neuveriteľne, ale detičky s čistým srdcom zo všetkých kútov sveta sedeli a  vo veľkom čítali knižky pani Pomperipossy. Ich hlad po nových príbehoch bol nekonečný. To však priviedlo našu úbohú pani Pomperipossu do veľkého nešťastia.

 Ale prečo by bola naša hrdinka úbohá, keď sa jej tak darilo? Nuž, rozpoviem vám pekne poporiadku.

Jedného krásneho dňa Rada múdrych, ktorá vládla v kraji Monismánia, zasadla na hrade, ktorý sa nazýval Haga. Bol to vlastne skôr taký zámoček, kaštieľ, v ktorom Kráľ zvykol kedysi tráviť leto. Ako len miloval prechádzky v nádherných záhradách! Opájal sa hudbou, ktorá mu počas dlhých letných večerov hrávala a všade naokolo si pospevovali vtáci a rástli kvetinky.

Časy sa však zmenili. Kráľ už si svoj letný palác nemohol dovoliť a musel ho odovzdať do opatery Rade múdrych. Tí sa v zámočku necítili o nič horšie ako kedysi pán Kráľ, a tak sa tam stretávali často a radi. Prišla zima a naši mudrci sa schovali dovnútra. Potom sa to stalo – určite počas prestávky na kávu. V krajine bolo totiž posvätnou tradíciou, o ktorej si nikto nemohol nič zlé ani len pomyslieť, že sa k silnej čiernej  káve podávali škoricové buchtičky a malé tortičky. Nuž a pre túto milú malú prestávku si mudrci isto iste zabudli po sebe prečítať nové zákony, ktoré práve vytvorili. Zhodli sa na nových pravidlách, ktoré Pomperiposse, ale aj ostatným Monismaniančanom, vniesli do života – no, jemne povedané, nemalé komplikácie. Naša hrdinka však o tom najprv vôbec nič netušila. Až raz sa jej z ničoho nič dobrý kamarát opýtal:

„Ty, a vieš o tom, že tvoja daňová sadzba je za minulý rok 102%?“

„Rozprávaš nezmysly“, odvetila Pomperipossa, „toľko percent predsa neexistuje!“

No, musíme uznať, že zložitejšie počty jej nikdy veľmi nešli.

Dozvedela sa však, že v Monismánií percentá koniec nemali. Keď spočítala daň z príjmu a sociálne odvody, ktoré musela ako drobný podnikateľ platiť, dávalo to dohromady rovných 102%. Mohla robiť, čo chcela, nebolo pomoci. Úbohá, nešťastná Pomperipossa! Len sedávala v kúte a od skorého rána často písala a ani nevedela, že je vlastne drobnou podnikateľkou. Vlastne by mala byť na seba hrdá; „ľaľa, som drobná podnikateľka, kto by to bol povedal?“ Ale potom si všetko spočítala a pomaly, ale isto zistila, že byť drobným podnikateľom v Monismanií bolo na smrť vyčerpávajúce.

Pustila sa do počítania:

„Tie nepodarené malé deti, pozaliezané vo všetkých kútoch a medzierkach celého sveta, mi svojím čítaním zarábajú peniaze. Koľko peňazí mi tá ich hrozná túžba čítať prinesie tento rok? V najlepšom prípade len milión. V najhoršom dva.“ Pretože sa peniažky kotúľali zo všetkých strán sveta, nikdy dopredu nevedela, koľko jej presne príde. Veľké tučné výplaty na ňu nemilosrdne útočili, keď to najmenej čakala. Nuž, treba počítať s nahorším - dva milióny!

Potom vychádzali dane takto:

Za prvých 150 000 nezbedníkov, čo Tvoje príbehy čítajú, si vraj môžeš nechať 42 000 korún. Ostatných 108 000 korún pôjde na spoločný koláč.

Z toho, čo ti ostane, čiže 1 850 000 korún, musíš odovzdať 100%, teda všetko.

Lenže ešte musíš pridať 2%, s ktorými si vo svojej nevedomosti nepočítala. To bude – 37 000 korún.

Spoločný koláč solidarity teda dostane 1 995 000 korún.

Pomperiposse ostane 5 000.

Keď to všetko spočítala, povedala si: „Nuž, milá starenka, v počtoch si veru nikdy nevynikala. Existujú predsa desatinné čiarky a ktovie aké ešte ďalšie veci. Kdesi si sa musela prerátať, určite to musel byť 50 000, čo ti ostalo!“ Skúsila to prepočítať ešte raz, ale výsledok sa nezmenil – ak zarobíš dva milióny, môžeš si na živobytie nechať päť tisíc.

Pomperipossa znervóznela. Nie, že by bola nejaká nenásytná, ale predsa - mala 5 000 korún a ešte aj ten slaný zavináč, ktorý ešte minulý rok bol jedlom chudobných, je tak nekresťansky drahý. A to nehovoríme o ďalších potrebných veciach. Teraz už sa seriózne bála a s krikom vybehla oboznámiť priateľov so svojim trápením. Nikto jej však neveril.

„5 000 korún? S tým na mňa nechoď!“

Keď sa jej nakoniec podarilo celú vec vysvetliť, bezradne jej pripomenuli: „Musíš mať predsa nejaké odpočítateľné položky!“ Pomperipossa nerozumela. To sú predsa peniaze, ktoré už niekomu zaplatila. Nedajú sa jesť ako zavináče.

Pomperipossa bezútešne prišla domov a dumala, sediac v tmavom kúte. „Odkiaľ len vezmem svoj každodenný chlieb? Sú azda nejaké chudobince, možno vyžobrem niečo pod zub tam. Možno by som mala vyhľadať Radu múdrych a zaklopať im na dvere. Mohli by mať zľutovanie a dať mi občas misku polievky. Keby vzali niečo z tých 1 995 000 korún, čo som im zaplatila, mohla by tá polievka byť aj celkom sýta, dokonca možno aj s kúskom safaládky.“

Myšlienka na klobásku však príliš nepomohla. Myseľ našej hrdinky začala temnieť. Zrazu si pomyslela, že je vari niečo zlé a hanebné na písaní kníh, keď to tak kruto trestajú.

„Ako to len chodí inde?“ hútala.

Niečo o tom vedela, kedysi stretla milého malého Rusa, ktorý bol tiež spisovateľom. Jeho knižky sa predávali ako voňavé teplé rožky (ach, zase to jedlo) a platil daň 13%. Keď mu oznámila, že ona platí 102%, spadol zdesením zo stoličky. Hneď ako zase vstal, nasadol do lietadla a povedal o tom všetkým v jeho kraji. Pomperipossa dokonca počula, že niekde v Írsku si spisovateľov tak vážili, že od nich nepýtali žiadne dane z peňazí, ktoré si svojimi knižkami zarobili. Ale to  bude určite nejaký výmysel, preblesklo jej hlavou.

Niečo sa napremýšľala, sediac vo svojej kutici. Mnohí ľudia v Monismánií predsa pracovali sami pre seba, nie len ona. Boli to najmä lekári, zubári a dokonca aj právnici, a tí hádam už prišli na to, že čím viac pracujú, tým menej peňazí im zostáva. Že by preto prestali liečiť akútne zápaly žlčníka a trhať stoličky? A čo rozvody a obchody s nehnuteľnosťami všetkých Monismánčanov za posledné týždne.

Určite kvôli tomuto vznikli všetky tie patálie s žlčovými kameňmi a zubmi múdrosti alebo keď potrebovali právnu pomoc s kúpou domu na hypotéku. Počula, že to posledné bola najlepšia možnosť, akosi znížiť daňovú sadzbu zo 102% takmer na nulu. Ešte aj riaditeľ daňového úradu to urobil a bol na to patrične hrdý.

Keď to všetko Pomperipossa premyslela, zmohla sa len na tichý vzdych. Prečo, prečo si len v živote na nič nepožičala a len sedela vo vlastnom byte?! Prečo ju len tí milí, drahí rodičia učili, že dlh je niečo opovrhnutiahodné?  Keby tak videli, k čomu ju to všetko doviedlo. Sedí tu síce úplne bez dlhu, ale všetko čo má, sú tie prekliate príjmy, ktoré ju neúprosne vedú na psí tridsiatok.

Pomperipossa dumala v kúte stále viac a viac. Spomenula si na Jozefa, ako sa v Egypte počas siedmych rokov hojnosti pripravoval na sedem rokov nedostatku. Aj ona bola takáto múdra.  Platila si dôchodkové poistenie, bolo celkom drahé. Myslela si, že je správne odkladať si na dôchodok. Keď už nebude vládať udržať v ruke pero a ďalej písať, nechcela byť spoločnosti na obtiaž.

 „Takto si veru zaistím svoj každodenný chlieb,“ pomyslela si.

Samozrejme, bude musieť platiť aj dane z dôchodku, ktorý jej príde, ale to bude potom a nie teraz! Dôchodkové sporenie sa malo odpočítavať z daňového základu. Kedysi dávno o tom rozhodla Rada múdrych. Dane sa platili zo sumy, ktorá jej ostala po zaplatení dôchodkového sporenia. Veľa ľudí to tak robilo. Napríklad mnoho umelcov zo šoubiznisu, ktorí predpokladali, že ich kariéra sa môže raz-dva skončiť. Dneska budú slávni a zajtra po nich nemusí šteknúť ani pes. Preto boli rozvážni a šetrili si, kým sa im darilo. V opačnom prípade im predsa hrozila žobrácka palica.

Dlho považovala takéto zmýšľanie aj Rada múdrych za rozumné a obozretné. Ale postupom času sa ich názor začal meniť. Najvyšší mudrc sa náhle posadil a sťažoval, že mu vlasy dupkom vstávajú, keď vidí všetky tie odpočítateľné položky, ktorými si ľudia prilepšujú k dôchodkovému sporeniu.

„Ó, hanba, hanba, aké hanebné je dôchodkové sporenie!“

Pomperipossa nerozumela, čo tak podnecovalo mudrcov hnev. Veď sami mudrci to ešte donedávna považovali za správne a zrazu to prirovnávajú k daňovým únikom? Tak to popisovali aj v novinách. Doložili to dlhým výpočtom, koľko peňazí ľudia zarobili a aké nehorázne položky si z toho brali pre seba. V denníku však už nebolo dosť miesta na zverejnenie množstva daní, ktoré ľudia platili a veci ako 102% daňová sadzba sa už nespomínali vôbec. Zato odpočítateľné položky sa preberali zo všetkých možných strán. „Aha“, ukazovali si rozčúlení čitatelia, „tí zazobaní prešpekulovaní paraziti si zväčšujú nezdaniteľné položky, aby si z nich kupovali šampanské a kaviár pre svoj zhýralý život!“

Nakoniec bola takzvaná verejná mienka pripravená, aby mudrci predstavili zákon vo svojej snemovni, kde si nikto nedovolil obhajovať nezdaniteľné položky na dôchodkové poistenie. Verejná mienka to chcela a ďalšie voľby boli na spadnutie. Zákon bol prijatý so spätnou platnosťou, prvý raz v histórií Monismánie.

Inými slovami, poistné zmluvy, ktoré Pomperipossa celkom v zhode so zákonom pred viac ako desiatimi rokmi podpísala, boli teraz roztrhané na kusy. Musela navyše prísť do svojej dôchodkovej poisťovne a povedať: „Je mi ľúto, ale nemôžem dodržať svoju zmluvu, pretože už nemám z čoho platiť.“

Pracovníci poisťovne boli práve v šoku, zúfalí a, mierne povedané, nahnevaní na Radu múdrych. Tá totiž rozhodla bez toho, aby sa poradila s niekým, kto sa vo veci vyzná a niečo vie o následkoch, ktoré nový zákon priniesol. Poisťováci zízali na Pomperipossu krvou podliatymi očami a žiadali ju, aby vypadla, než im celá budova padne na hlavu.

Pomperipossa sa opäť usadila vo svojom kúte a premýšľala ďalej. V starých dobrých časoch, keď krajné  sadzby dane boli nanajvýš 83%, existovalo niečo, čo sa nazývalo „pravidelná podpora“. To znamenalo, že ak ste – ako Pomperipossa v starých dobrých časoch – mali o niečo viac peňazí, než ste potrebovali na prežitie a tiež nejakých menej šťastných príbuzných alebo ľudí, na ktorých vám proste záležalo, mohli ste ich pravidelne finančne podporovať. Táto podpora, ktorú ste platili, sa vám odpočítavala z daňového základu – inak by vám na ňu predsa nemuseli ostať prostriedky. Spoločný koláč solidarity bol napriek tomu stále financovaný únosným množstvom peňazí, nakoľko človek, ktorý podporu dostával, ju musel, samozrejme, zdaniť. Jedného krásneho dňa však Rade múdrych opäť začali vstávať vlasy dupkom. Zrejme sa dopočuli o Monismánčanovi, ktorý mal dostatočný príjem, aby mohol svojej mamke ročne posielať podporu 25 000 korún, aby nemusela trieť biedu.

„Ó, koľká hanba, toto predsa nie je správne“, bedákali opäť mudrci.

„Podpora nie je starosťou jej syna, na to je tam obec! Takto možno zaistiť, že každý bude rovnako chudobný – alebo aj bohatší, len musíme získať viac peňazí do štátnej pokladnice. Musíme to celé zaraziť!“ A tak aj urobili.

„Čo im to len napadlo?“ dumala Pomperipossa vo svojom tmavom kútiku.

„Skutočne sú toto tí múdri muži, ktorých som si vysoko vážila a uznávala?  Čo sa to tu pokúšajú dokázať? Nasadiť spoločnosti klapky na oči a urobiť nemožné možným? Och, tá moja čistá,  kvitnúca sociálna demokracia z čias mojej mladosti, čo ti to len porobili? Ako dlho ešte budeš zašliapnutá kryť svojím menom tento byrokratický, nespravodlivý, mocou opojený štát?“

Pomperipossa bola  vedená k viere v demokratickú spoločnosť, ktorá hájila práva každého jednotlica. Ľudia nemali byť trestaní len za to, že čestne – či už mimovoľne alebo cieľavedome – zarábali peniaze. To sa však práve, aspoň podľa Pomperippossy, dialo. Nedokázala sa na to pozerať inak a na tvári sa jej zjavil zúbožený výraz. Zvláštne kyslý oblak závisti sa plazil jej milovanou Monismániou. „A prečo sa nikto nepostaví a neprehovorí? Takto to predsa ďalej nejde, takýmto činom predsa musí skončiť celý priemysel v kraji a čoskoro tu už nebudú ani malí živnostníci, ktorí by mohli byť zdanení.“

Pomperipossa vytiahla kratučkú básničku, ktorú nedávno napísal známy monismánsky básnik a znovu a znovu si ju čítala.

Cítim, že vytváranie hodnôt spôsobuje závisť. Spoločnosť kričí – žiadne úplatky

I v nezmyselných škriepkach úradníkov musíš sa stále účastniť

A pomáhať súdruhovi Castrovi, keď na chuť mu príde Angola

Od štátu sa nechať obskakovať ako malé batoľa

Zrazu Pomperipossa pocítila, že sa tiež potrebuje nechať preliečiť. Bolo pre ňu priťažké a veľmi bolestivé pochybovať o spoločnosti, ktorú doteraz považovala za najlepšiu na svete.

Tiene okolo nej sa začali predlžovať a ona stále dumala nad piatimi tisíckami, ktoré by jej museli vystačiť na živobytie, keby zarobila dva milióny.

„Beda mi, úbohej,“ premýšľala, „prečo len nie som na podpore bez jedinej koruny zarobenej poctivou prácou, aká bohatá by som mohla teraz byť!“

Potom jej to zrazu napadlo – musí byť predsa možnosť, ako sa dostať na podporu! Aká to požehnaná myšlienka! S novou nádejou napísala svojmu správcovi dane, koľko by tak mohla na podpore dostávať.

„Vedela som, že nájdem riešenie, keď sa budem snažiť!“ pochvaľovala si svoj nový nápad. No nie je toto nakoniec najlepšia spoločnosť na svete? Alebo že by nebola? Radšej nechala otázku nezodpovedanú.

Nuž a tak žila Pomperipossa na podpore šťastne, až kým neumrela. A už nikdy žiadne knižky nepísala.

P.S.: Ešte pred zverejnením rozprávky dostala Pomperipossa z daňového úradu upresnenia k svojmu daňovému priznaniu. Dozvedela sa, že žiadnych 5 000 korún na hýrenie jej nezostane. Napísali jej, že ak zarobí dva milióny, ich podiel je,  tramtadadá, dva milióny a dve tisíc korún. Pomperipossa nečakala a odišla do ulíc a uličiek žobrať, aby si mohla kúpiť také menšie páčidlo. Traste sa, mudrci, a zvýšte ostrahu u svojich pokladníc. Svojich 5 000 korún budem mať, po dobrom, či po zlom! Ak mi môžete kradnúť moje peniaze vy, môžem aj ja!

Pôvodný text: Astrid Lindgrenová, marec 1976. Preložené z anglickej verzie Lennarta Biléna z r. 2009

Doslov: Poviedka bola napísaná za sociálnodemokratickej vlády Olofa Palmeho, keď Lindgrenovej podľa daňového priznania skutočne vyšla daň a odvody vo výške 102% z príjmu. Dielo vyšlo vo večerníku Express a rozprúdilo živú diskusiu. Vláda bola nakoniec donútená dane mierne upraviť.